Martin Glváč sa neobáva o svoj život v súvislosti s tým, že poslanec Krupa priniesol do parlamentu zbraň.
Je tu zákaz nosiť zbrane, má to tak zostať. To by sme boli na pokraji všetkého, keby sme sa obávali o svoj život v parlamente, povedal Glváč s tým, že daný poslanec pred vstupom do parlamentu zbraň odovzdal.
Exminister obrany je po novom aj predsedom klubu Smeru. Nahradil Janu Laššákovú, ktorá sa preslávila svojím palcom. Ním signalizovala kolegom, ako majú hlasovať. Signalizovať hlasovanie bude aj Glváč. Pripomína, že to robia všetky strany. Každý klub sa takto dorozumieva, uzavrel.
Andrej Hrnčiar chce zachovať kultúru v parlamente, obrusovať hrany a zachovať pokoj v snemovni. 
Som veľmi rád, že som neprešiel len koaličnou väčšinou, ale že ma volili aj kolegovia z opozície. To je pre mňa výzva, aby sme všetci pôsobili tak, aby sme sa nemuseli v národnej rade hanbiť pred ľuďmi, ktorí nám dali svoj hlas, uviedol pre TASR Hrnčiar.
Pokiaľ ide o zbrane, chce hovoriť o riešení. Zatiaľ však nevie, aké by malo byť.
Lucia Nicholsonová nemá vo funkcii veľké plány, chce však dosiahnuť, aby v snemovni nedochádzalo k nejakým excesom. Zároveň sa bude usilovať o to, aby v parlamente neboli zbrane. Tie nosia poslanci za ĽSNS.
Vystrašila ma zbraň v parlamente. Mne je jedno, že to má niekto v legálnej držbe, ale ja sa necítim komfortne, keď mám sedieť v sále s niekým, kto môže mať kvér pri sebe. V tej sále dochádza k rôznym emóciám. Nechcem nikomu krivdiť, možno je to psychicky stabilný človek, ale možno aj nie. Nepáči sa mi to, zbrane nepatria do parlamentu. Ako podpredsedníčka to bude riešiť, povedala Nicholsonová, podľa ktorej nie je v poriadku, aby poslanci nosili do parlamentu zbraň.
Na nové zloženie parlamentu si bude musieť zvyknúť, ale teší ju, že sa do snemovne dostalo viac ľudí, ktorí zrejme budú chcieť prejaviť svoj názor. Teší ju aj účasť žien, ktoré podľa nej vyzerajú, že nebudú len ticho sedieť. Nicholsonová však bude rada, keď v pléne nebude dochádzať k excesom. Je v poriadku, keď poslanci hovoria, pokojne nech sú v tom aj emócie, ja som priateľom emócií. Ale aj tie emócie sa môžu krotiť a nemusíme blokovať ten kecpult a nemusí tam dochádzať k extrémnym situáciám. A keď toto budem schopná zvládnuť, tak potom si zagratulujem, uzavrela.
Belgický federálny prokurátor Frederic Van Leeuw v stredu na tlačovej konferencii v Bruseli potvrdil, že počas pátrania po osobách podozrivých zo spáchania atentátov v Bruseli polícia zatkla jednu osobu, ktorá sa podrobuje výsluchu.
Uviedol, že pri útoku na letisku prišli o život dvaja teroristi. Jedného z nich sa podarilo identifikovať na základe odtlačkov prstov ako 29-ročného Ibrahima Bakraouiho.
On tiež povedal, že vyšetrovatelia stále pracujú na identifikácii ďalších dvoch útočníkov z letiska a že jeden z nich je na úteku.
Tým by podľa skorších správ médií mohol byť radikál, o ktorom bruselský denník chybne informoval, že ho zadržali.
Muž v klobúku a svetlej bunde, známy z fotografie zverejnenej v médiách, je stále na úteku. Zložil veľkú tašku a potom, ešte pred explóziami odišiel, vysvetlil prokurátor. Batožina, ktorú na letisku zanechal, obsahovala najviac výbušnín. Vzhľadom na to, že výbušnina bola nestabilná, okamžite po svojom príchode ju zneškodnili privolaní pyrotechnici ministerstva obrany.
Aj i zatiaľ neznámy muž majú na ľavej ruke čiernu rukavicu. Belgické médiá špekulujú, že v nej alebo pod ňou v ruke držali detonátor. 
Samovražedným atentátnikom na stanici metra je 27 ročný brat spomínaného, vyhlásil tiež prokurátor.
Keď akože sociálno-demokratický premiér dal svoju ratolesť do drahej privátnej školy, hneď bolo jasné, akú prioritu bude mať verejné školstvo v jeho vládach.
Autor je vyskoškolský pedagóg a publicista.
Skôr či neskôr emócie opadnú. Komu sa nečakane na chvíľu zazdalo, že by mohla vzniknúť vláda bez Smeru, vytriezvie. Iní zas pochopia, že tí, čo pred voľbami koketovali s účasťou v smeráckom zoskupení, to mysleli smrteľne vážne.
No a tých, čo sa realistickejšie nádejali, že aspoň skončí vláda jednej strany, okolnosti jej formovania síce presvedčili o frustrujúcom opaku, ale aj oni sa s tým naučia žiť.
Noviny možno začnú vecnejšie písať nielen o tom, čo bolo, ale hlavne čo je a eventuálne bude, a nie len ako by to chceli mať (napr. ako „oligarchovia už naozaj rozzúrili voličov“). Ostatne aj v médiách sme zažili plno názorových obratov.
Z tých, ktorých roky kritizovali (právom), sa cez noc stávajú najlepší ministri v histórii, z komikov, čo bavili internet, uznávaní odborníci a z úradníka, čo upiekol viaceré sporné investície, sa stane najčistejšia ľalia.
Opoziční poslanci (zvlášť ten, čo ním už nie je a sedí na teplom miestečku v Bruseli) síce budú púšťať hrôzy, no niektoré obsahujú i zrnko pravdy. Napríklad keď Lipšic tvrdí, že po voľbách nám hrozí odchod desiatok tisíc mladých ľudí do zahraničia.
Reálne skôr hrozí, že tento dlhodobý trend bude pokračovať.
Sobotňajší teroristický útok v Istanbule, pri ktorom prišlo o život päť turistov vrátane troch Izraelčanov, uvrhol Turecko do strachu a neistoty. Vlna útokov je však dôsledkom špekulatívnej politiky premiéra. Hra na chameleóna sa mu teraz pomaly prestáva vyplácať.
Pred rokom strana vo voľbách nezískala viac ako 50 percent. Na to, aby pritiahol hlasy ultranacionalisticky orientovaných voličov, sa rozhodol obetovať mierové rokovania s Kurdmi a vyhlásil im vojnu. To mu síce zvýšilo popularitu a napokon získal vytúženú väčšinu, no za vysokú cenu.
Podobne sa Turecko správalo aj k Islamskému štátu, ktorý údajne najprv podporovalo, potom sa ochotne pozeralo iným smerom, keď bojovníci IS prekračovali sýrsko-tureckú hranicu, a neskôr sa Ankara rozhodla úplne zmeniť taktiku a pridať sa k medzinárodnej koalícii bojujúcej proti IS.
Hoci bombardovanie IS bolo poväčšinou zásterkou na bombardovanie, tým naštval obe strany. Pridajme k tomu potýčku s Ruskom a je jasné, že prezident si musí hľadať nových priateľov. V núdzi sa dokonca rozhodol zapracovať na normalizácii vzťahov s Izraelom, ktoré boli od incidentu na bode mrazu.
Usadlosť s názvom sa spomína už v roku 1102, čím sa radí k najstarším sídlam v regióne. V roku 1264 sa v listinách nachádza názov v preklade územie hradu. Spomínaný hrad ležal pri Malom Blahove, no zanikol počas vpádu Mongolov do Uhorska v roku 1241. V čase vzniku najstaršej osady územie obývali Pečenehovia, ktorí strážili brod cez Čiližský potok na ceste. Obyvatelia boli až do roku 1848 ich poddanými. V spisoch sa objavujú rôzne podoby názvu, v 14. storočí sa spomína. V roku 1468 udelil kráľ Matej dedine právo poriadať týždenný jarmok.
Opevnený kaštieľ s vodnou priekopou a baštami, stojaci dodnes, sa spomína v roku 1402. Po prisťahovaní nemeckých kolonistov v 16. storočí sa postupne začínajú používať dva názvy; v roku 1565 listiny uvádzajú v chotári obce sa nachádzalo niekoľko mlynov, no tiež liehovar, pivovar a cukrovar, ktorý patril v rokoch 1855 – 1876 k najväčším v Uhorsku. V rokoch 1861 a 1867 obec zasiahli požiare.
Po rozpade sa používal názov obce Beš, ktorý bol po roku 1948 zmenený na počesť Jozefa Gabčíka, ktorý v operácii vykonal atentát na ríšskeho protektora. V povojnovom období bol Gabčíkovu odňatý mestský štatút a tým sa stalo strediskovou obcou miestneho významu. Verejnosti známou sa vtedajšia obec stala po začatí výstavby vodného diela, sprevádzanej medializovaným medzinárodným sporom s Maďarskom. K 1. januáru 2016 sa Gabčíkovo stalo opäť mestom.
Makak dlhochvostý alebo makak krabožravý alebo makak jávsky je úzkonosý primát z čeľade mačiakovité a rodu makak. Druh popísal roku 1821. Synonymum makak krabožravý poukazuje na to, že sa tento druh občas priživí aj krabmi alebo mäkkýšmi, väčšiu časť potravy však tvoria rôzne semená a ostatná rastlinná potrava. Samce sa od samíc líšia veľkosťou a fúzami. V skupine sa prejavuje matrilineárna hierarchia, samce tlupu opúšťajú po dosiahnutí puberty.
Na ostrove Bali bol makak dlhochvostý uctievaný ako božstvo a ľudia preňho stavali chrámy. Dnes je široko rozšírený v juhovýchodnej Ázii, kde sa rozčlenil do niekoľkých poddruhov. Vo voľnej prírode sa vyskytuje predovšetkým v pralesoch a mangrovoch, niekedy tiež na savanách alebo pri riekach. Nebojí sa vody, dokáže výborne plávať a hľadá v nej aj časť svojej potravy. Je používaný ako laboratórne zviera, na ktorom sa testujú lieky proti rôznym chorobám.
Nórske more je okrajové more Atlantického oceánu, ktoré býva niekedy zaraďované k Severnému ľadovému oceánu. Tvorí dôležité spojenie medzi otvoreným severným Atlantikom a Severným ľadovým oceánom. More leží medzi Nórskom, Islandom, súostrovím Špicbergy a ostrovom a má rozlohu 1,383 milióna. Na rozdiel od Severného mora, nadväzujúceho na juhu, a Barentsovho mora na severovýchode nie je šelfovým morom, ale dosahuje hĺbku až 4 000 metrov. Jeho dno je veľmi členité a bohaté na ložiská ropy a zemného plynu, pobrežné vody slúžia ako neresiská mnohým druhom rýb.
Severoatlantický prúd je príčinou vyrovnaných teplôt vody po celý rok, ktoré sú zhruba o 10 °C vyššie ako zodpovedá stupňu zemepisnej šírky. Spolu so susedným Grónskym morom je Nórske more miestom vzniku severoatlantického podmorského prúdu. Teplá voda Severoatlantického prúdu s vysokou salinitou sa tu ochladzuje a klesá do hlbín oceánu. Nórske more je rozhodujúcim miestom pre vznik a udržanie termohalinného výmenníku svetového oceánu.
Reliéf dna mora je tvorený dvoma výraznými podmorskými panvami – Nórskou panvou a Lofotskou panvou. Od Grónskeho mora je Nórske more na dne oddelené Mohnovým chrbtom. Pred zhruba osemtisíc rokmi došlo v Nórskom mori k obrovskému podmorskému zosuvu Storrega, ktorý mal za následok vlnu tsunami na pobreží Nórskeho a Severného mora.
Majstrovstvá Európy vo futsale mužov 1998 boli v poradí 5. Majstrovstvá Európy vo futsale, ktoré organizuje Európska únia. Konali sa od 9. – 13. decembra 1998 v Púchove a Považskej Bystrici, na Slovensku, za účasti 8 tímov. Jediným nováčikom turnaja bolo družstvo Belgicka. Titul získalo Rusko, ktoré vo finále zvíťazilo nad Španielskom.
Pôvodne sa mal turnaj odohrať v Bratislave a Trnave, ale kvôli finančným problémom hrozilo jeho celkové zrušenie.
Život je, podľa klasickej ešte starovekej definície, forma bytia živých bytostí. Prírodovedci túto definíciu pre jej metafyzickosť zamietajú, nemajú však náhradnú úplnú definíciu – presnejšie, štrukturálne a dynamické vlastnosti života sa podarilo definovať, fyzikálno-chemické nie.
Najstaršie paleontologické nálezy sú z obdobia spred minimálne 3,5 miliárd rokov.[1] Sú to však už pomerne zložité mikroskopické bunkové útvary (mikrofosílie podobné dnešným siniciam).
O priebehu evolúcie pred týmto obdobím existujú len hypotézy. Pôvod života každopádne treba hľadať dávno pred obdobím vzniku bunky. Nebunkové organizmy len zdanlivo nemožno považovať za typické živé organizmy. Ich jednoduchosť, a fakt, že ich základom nie je bunka, ich stavia do pozície niečoho nedokonalého a menejcenného. No život nemohol vzniknúť „skokom“, a pôvodné nebunkové organizmy sú teda medzistupňom, primitívnymi formami života. Z nich sa nám viacero zachovalo do dnešných čias (i keď je otázne, či vo svojej pôvodnej štruktúre).
V oblasti chemických teórií sa všeobecne sa za prvopočiatok života považujú pôvodné samoreplikujúce sa systémy, ktoré boli tvorené molekulami nukleových kyselín, pretože môžu riadiť syntézu komplementárnych molekúl. Ide pritom hlavne o RNA, ktorú možno považovať za primárnu látku života, účasť DNA a bielkovín bola len neskorším zlepšením.
Niektoré aspekty samotného vzniku týchto systémov sa už podarilo laboratórne dokázať v slávnom Millerovom pokuse z roku 1953, pri ktorom sa podarilo dokázať vznik aminokyselín a nukleotidov – stavebných kameňov bielkovín a nukleových kyselín – za podmienok praatmosféry. Neskôr sa tiež podarilo laboratórne dokázať aspekty mutácie a selekcie nukleových kyselín, ale chemický model schopný samoreplikácie a evolúcie sa nepodarilo dokázať.
Zástancovia fyzikálno-chemických teórií zdôrazňujú, že ani vznik ani zánik živej bytosti nie je tým, čo ju odlišuje od neživej prírody, pretože zložité zákonitosti fyziologicko-chemických procesov živých bytostí sa neodlišujú od zákonitostí ostatnej prírody. Tento pohľad podporuje jednak teória fylogenetického vzniku života podľa „hypercyklu“ M. Eigena, ktorý je autokatalytickým samoreprodukčným systémom v prapolievke a jednak teória ontogenetického vzniku života, podľa ktorej život znamená „mať genetický program“, ktorý vo vhodnom prostredí automatický spôsobí fenotypické sformovanie tohto programu do podoby živého organizmu. Mechanizmy, ktoré takéto modely postulujú, sa sčasti podarilo dokázať na procesoch embryonálneho vývoja (napr. indukcia, polarita, regulácia proporcií apod.)
Rastliny majú len vegetatívny, zvieratá vegetatívny a senzitívny a ľudia vegetatívny, senzitívny aj racionálny život. Každý stupeň zodpovedá inému stupňu schopnosti slobodne konať. Toto delenie sa dnes spravidla zamieta jednak kvôli existencii vírov a iných medziforiem a jednak sú proti sociobiológovia a zástancovia evolučnej teórie poznania.
Dnes sa teda v prírodných vedách na účely definície života uprednostňuje opis statických a dynamických vlastností živých bytostí, pričom je samozrejme predpokladom, že definujúci abstrahuje od života jeho samého. Filozofická biológia však dodnes viac-menej používa Aristotelovu definíciu (samopohyb, télos atď.) a považuje subjektivitu živej bytosti za základ pochopenia života, pričom statické a dynamické procesy chápe ako druhotné – ako podmienky pre uvedenú subjektivitu.
Geometrie bola jedna z prvých disciplín matematiky vôbec, čo je dané jej možnosťami okamžitej praktickej aplikácie. Takisto je to prvá disciplína, ktorá bola postavená na axiomatickej báze, ktorú rozpracoval Euklides. Grékov zaujímalo veľa otázok o konštrukciách pravítkom a kružidlom. Na ďalší významný pokrok v geometrii si však ľudstvo muselo počkať jedno tisícročie. Týmto pokrokom bola analytická geometria, v ktorej definujeme súradnicové sústavy a body reprezentujeme usporiadanými n-ticami. Táto algebrická reprezentácia umožnila doslova fascinujúce veci a okrem iného dovoľuje skonštruovať celkom nové geometrie odlišné od štandardnej.
Ústredný pojem v geometrii je kongruencia. V euklidovskej geometrii hovoríme, že dva útvary sú kongruentné, ak sa dá zobraziť jeden na druhý pomocou postupnosti symetrií, otočení a posunutí.
Iné geometrie môžeme skonštruovať zvolením nového základaného vektorového priestoru (používa reálny euklidovský vektorový priestor so štandardnou euklidovskou metrikou) alebo zvolením novej grupy transformácií (geometria používa nehomogénne ortogonálne transformácie). Druhý pohľad sa nazýva program. Vo všeobecnosti zrejme platí, že čím viac kongruencií máme, tým menej invariantov bude existovať. Napríklad v afinnnej geometrii sú povolené všetky lineárne transformácie a tak vzdialenosti a uhly už nie sú invarianty (ale kolinearita je).
Vysvedčenie Bol príjemný letný deň. Deň, v ktorom si každý zo žiakov prichádzal pre svoje vysvedčenie. Ani Lea, mladá a pôvabná študentka strednej školy nebola výnimkou. V to ráno sa však mladá slečna do školy vôbec netešila. Mohlo by sa zdať, že jej nechuť bola spôsobená výslednými známkami za posledný polrok, to však bola vec, ktorá ju trápila najmenej. Vôbec ju nezaujímali známky, vlastne pravdu povediac; dnes jej bolo už všetko úplne jedno. Jediná vec, ktorá sa jej neustále vkrádala do mysle bol včerajšok. Deň, ktorý by najradšej raz a navždy vyzmizíkovala zo svojho života... "No nič." pomyslela si. "Mala by som už ísť, aby som stihla autobus." Aspoň na chvíľu sa jej myseľ začala zaoberať niečím iným. Pred odchodom z domu sa Lea ešte raz pozrela na seba do zrkadla, a nasadila si slnečné okuliare, ktoré mali aspoň trochu zamaskovať to, čo sa v predošlý večer udialo. "Ešte, že je leto." povzdychla si potichu a pobrala sa do školy. Pred vstupom do strednej školy, ktorú Lea navštevovala už druhý rok , mala zrazu taký stiesnený pocit. Akoby sa so svojou školou lúčila.
Na internetovej zoznamke sa vyprofiloval a pridal ku špecifickej skupine. Profil by mal byť čo najvernejší tomu, čo od neho podobne zmýšľajúca skupina očakáva. Dal si preto záležať. Nie je dovolené žiadne zaváhanie, žiadne vybočenie.
Rozsahom neveľká knižka, obsahom – zo svojej podstaty – kolísavá, autorskými štýlmi tiež, čo je na jednej strane osviežujúce, na druhej neustále čitateľské prelaďovanie sa trochu unavuje. Ale také už bývajú zborníky z pera viacerých ľudí, rozpriestranených po viacerých vekoch, viacerých miestach a mestách, mnohých osobných skúsenostiach a ich spracovaniach, po oboch pohlaviach. (Ako vidno, nielen, z publikovaných medailónikov za každých textom.)  Možno ich netreba zhltnúť naraz, na dva razy, ale dávkovať postupne. Keď prečítate desať v zbierke uverejnených poviedok, skôr väčšmi než menej môžete súhlasiť s verdiktom súťažnej poroty.
V krátkom príbehu Nehovor mi to (Andrea Tibenská)  Tereza miluje Stana, Stano Terezu, ale... Svet neraz kladie citom pod nohy farebné polená. Možno ten svet napravia „duchovné byliny“ natlačené vo fajke, čo koluje od jedných úst k druhým ústam. Robo (Martin Marek) je o neutíchajúcom kolobehu diakonských vysviacok a provokujúcich slnečných lúčoch, čo spôsobujú nepríjemné zaváhania. A Hra (Sasa) je o rodine ako priestore pre modriny a neustále zrúknutia: „Vystri sa!“, či ako o priestore, kde prvý aj druhého, aj tretieho má rád. Dieťa (Bohuslava Vargová) hovorí o najšťastnejšom dni šestnásťročnej Dody, paradoxne sa odohral dvadsiateho prvého augusta tisíc deväťsto šesťdesiat osem. V poviedke Pohľadnica z Istrie (Mila Barinych) muzikant Erian a maliar Ramon „nejdú len na predné polia obrať jahody“, ale zdržia sa dlhšie, a zatiaľ Erianova žena so susedom Stjepanicom „vybíja klin klinom“. Tvoje rozhodnutie neísť za Irmou Weinerovou (Miro Šifra)  je príbehom o tom, že zlé rozhodnutia, akokoľvek dobre myslené, plodia zlé následky; nech ide trebárs o arizácie, nedostatočnú nástojčivosť, či naopak, o prehnanú vieru v liečivé sily byliniek – „niektoré veci sa jednoducho nedajú zakryť“. Cesta do Bratislavy (Ladislav Kravčík) z Hornej Mače môže byť dlhočizná, priam nekonečná, ak narazíte na skrachovaný armádny opravárenský závod a podarí sa vám v autobuse prisadnúť si k nesprávnej slečne. Je tu v knižke Poviedka 2007  jednoducho desať najlepších textov z päťsto päťdesiatich siedmich do súťaže prijatých. A je z nich nad slnko jasnejšie, že nás v neutíchajúcom opakovaní trápi stále tá istá meritórna záležitosť: naše vzťahy k iným a vzťahy iných k nám.
Kolomanom Kertészom Bagalom vyhlasovaná súťaž Poviedka a následné zborníky víťazných prác sú, som presvedčená, aj po vyše desaťročí bohumilou činnosťou schopnou približne každých dvanásť mesiacov priniesť na slovenský knižný trh rozmanito svieži titul.
Verejnosť na sociálnych sieťach označila poslancov Mosta a Siete za zradcov a dala im pocítiť svoj hnev. Ide len o krátke vzplanutie bez dlhodobých následkov?
Len trochu fantázie stačí na vtesnanie politickej zrady Mosta a Siete do modelu spracovávania traumy od švajčiarskej psychiatričky.
V prvej fáze prichádza odmietnutie, že sa niečo také vôbec stalo. Vyzerá to asi takto: Most a Sieť sa po sneme SNS síce bleskurýchle rozhodli rokovať so Smerom, ale nakoniec to k spoločnej vláde nebude viesť. Strany by to predsa na konci dňa potopilo. A hlavne, je medzi nimi dosť statočných poslancov. Zo Siete odídu štyria, z Mostu piati a 76 poslancov je už príliš krehká väčšina na vládnutie.
Miroslav Beblavý najskôr nechce prijať, že niečo také je vôbec možné. „V pondelok na rokovaní predsedníctva som to pochopil, ale nemal som ešte uplnú istotu. V utorok ráno pri čítaní Nového Času som tomu uveril definitívne.“ Štipka nádeje mu ale zostala, preto zakladá facebookovú platformu #Nie v mojom mene a hlása: „Podpíšte výzvu, ktorá ešte môže zastaviť vládu Smeru!“
Fedor Flašík: „Ešte pár rituálnych tancov, pár urazených poslancov, pár múdrych komentárov a ide sa nato. Cca 80 poslancov to istí. Ja len aby sa vedelo.“
„Môžete vymeniť manžela, presťahovať sa, zbohatnúť, schudobnieť...svedomie však máte iba jedno...ale asi je vám to jedno,“ píše na facebook Lucie Žitňanskej Tomáš Krátky. „Morálna samovražda v priamom prenose a s úsmevom. Držte sa. Už ale bez mojej úcty. Zbohom,“ lúči sa Dávid Bořuta s Žitňanskou, ktorej donedávna veril. Tieto komentáre pod statusom, v ktorom Žitňanská odmieta Matovičove podozrenia o zákulisných vyjednávaniach Mosta so Smerom, sú ešte tým najjemnejším vyjadrením hnevu - druhej fázy vyrovnávania sa s traumou.
Potom verejnosť vyjednáva. Povedzme, že vyjednávaním sú špekulácie o tom, ako sa Smer podarí skrotiť výmenou Fica a Kaliňáka a získaním vplyvných postov či zavedením zmien z programov strán. Po ohlásení dohody na programových bodoch a rozdelení ministerstiev aj táto ilúzia padá. Po tejto fáze môžeme počuť novopečeného štátnika Sulíka na debate Denníka N sklamane hovoriť o tom, ako ľutuje, že táto krajina sa opäť štyri roky nikam nepohne. Ľudia na sociálnych sieťach opäť začínajú spomínať odchod z vlasti. Toto je predposledná fáza – depresia.
Traumu zaklincuje akceptácia. „Nakoniec však môžeme povedať, že všetko je tak, ako má byť,“ píše komentátor portálu.
Podľa televízie VRT stúpol počet obetí na 34, na letisku zahynulo 14 obetí, v metre 20 ľudí. Zranených môže byť až vyše 130. Slovenské Ministerstvo zahraničných vecí podľa zatiaľ dostupných zdrojov nepotvrdilo, že by medzi obeťami či zranenými boli slovenskí občania.
V krajine je vyhlásený najvyšší stupeň pohotovosti, v Bruseli je prerušená premávka všetkej mestskej hromadnej dopravy. Belgické krízové centrum vyzvalo obyvateľov hlavného mesta, aby nevychádzali.
Belgická vláda potvrdila, že išlo o teroristický útok. To, nakoľko súvisia útoky so zatknutím jedného z hlavných strojcov novembrového teroristického útoku v Paríži, Salaha Abdeslama, sa vyšetruje. K útokom sa prihlásil Daesh, tzv. Islamský štát. Zadržaní boli zatiaľ traja podozriví.
Po hrade prechádza skupina detí, ktorých nasleduje pani učiteľka. Veľmi rada by bola priamo na začiatku, ale je len ťažké dobehnúť tie, ktoré chcú na svoje oči spoznať niečo nové. Prehliadka hradu sa im páči viac ako matematika a jazyky, na ktoré sa treba učiť slovíčka a gramatiku. Tu len otvoria oči a obdivujú. Nemôžu si pamätať časy, keď boli hrady významnejšie ako dnes. Namiesto turistov sa tu prechádzali rytieri a všetci dôležití ľudia, bez ktorých by bol hrad iba kamennými múrmi.
Nikto nevyvádza tak ako Betka. Milé dievča v očiach svojich rodičov a príkladne vychované v škole, ale mimo školy je nezastaviteľná a rýchla ako raketa. Všetkého sa musí dotknúť a vyliezť na každé bralo. Na hrade nebolo žiadneho obrazu, ktorý by neskúšala nakloniť. Hľadala tajnú chodbu.
Pani učiteľka to nemohla vydržať a rýchlo ju chytila za ruku, aby sa od nej ani nepohla. Zakričala na deti vpredu, aby sa zastavili a keď uvideli Betku, zastavili sa. Chvíľu bolo všetko v poriadku. Jedno dievča sa pýtalo na záchody a Betka zatiaľ ušla. Dostala sa do ďalšej miestnosti a do ďalšej. Hrala sa so svietnikmi, obrusmi a starým brnením a potom skúsila jeden starý obraz. Bol na ňom šľachtic so šabľou, ktorý mal na erbe kvety. Nemal vojenské čižmy ale obyčajné hnedé topánky, ktoré sa k nemu vôbec nehodili.
Dotkla sa ho a našla to, čo hľadala. Videla to vo filme a odvtedy sa na návštevu hradu veľmi tešila. Za obrazom bola skutočná tajná chodba. Nemala žiadnu farbu a vzduch v nej sa dýchal len ťažko. Na konci chodby bola malá izba a v nej svietnik. Všade bola tma a nič nevidela, aj svietnik objavila iba hmatom. Vytiahla zápalky, ktoré mala akurát na tento účel so sebou, aj keď vedela, že by sa nemala hrať so zápalkami.
Zapálila plamienky na svietniku a tromi malými svetielkami priniesla trochu svetla. Uvidela zrkadlo. Také maličké. Rýchlo sa ho dotkla a obraz v zrkadle sa zmenil. Namiesto odrazu svetla zo svietnika uvidela neznámu tvár. Prihovorila sa mu. „Zrkadielko, zrkadielko, kto je najkrajší na svete?“ Tvár v zrkadle sa jemne pootočila a pozrela sa Betke do očí.
„Ty si najkrajšia na svete.“
„Jéj, to je super. Našla som čarovné zrkadlo. A teraz, kto je najmúdrejší na svete?“
„Ty si najmúdrejšia na svete.“
„A kto je najbohatší na svete?“
„Ty si najbohatšia na svete.“
„A kto má najlepšie kamarátky na svete?“
„To neviem. Žiadne tvoje kamarátky nepoznám.“
„Potom nie si dobré čarovné zrkadlo. Máš predsa povedať že ja.“
„Ty máš najlepšie kamarátky na svete.“
„Kto má najlepších rodičov na svete?“
„Neviem, nepoznám tvojich rodičov ani tvoje kamarátky.“
„Tak mi povedz, čo chcem počuť.“
„Ty máš najlepších rodičov na svete.“
Betka bola šťastná. Mohla sa spýtať na čokoľvek a vždy bola tá najlepšia. Ona bola lepšia ako všetci ostatní.
„Dnes som neposlúchla pani učiteľku. Nechcela, aby som sama behala po hrade. Nesmiem hýbať s obrazmi, to viem. Ale ja musím.“
„Prečo musíš?“
„Lebo svet je krásny a až budem veľká, budem ho poznať úplne celý!“
„Nie je ťažké spoznať celý svet.“
„Ale to je iné. Ty si čarovné zrkadlo.“
„Mňa svet už omrzel. Som tu tak dlho a už som videlo svet.“
Dievča sa začalo veľmi čudovať. Ako môže niekto poznať celý svet? Ten je obrovský a stále sa mení. Nemôže ho niekto poznať celý.
„Poď so mnou na prechádzku. Pôjdeme spolu do sveta.“
Betka berie zrkadlo a snaží sa ho vložiť do vrecka. Vrecko je príliš malé. Spomenie si, že sa za obraz tak ponáhľala, až nechala ruksak v miestnosti s obrazom. Jemne chytila zrkadlo do rúk a plazila sa s ním von.
„Betka! Čo si tam robila! Ako si sa tam dostala? Idem hneď teraz volať rodičom!“
„Ale ja som musela.“
„Ako sa môžeš takto správať. Hneď zajtra ráno o tebe poviem pánovi riaditeľovi!“
Betka sa len zasmiala a tak nenápadne, ako len vedela, vložila zrkadlo do ruksaku. Pani učiteľka ju po zvyšok výletu sledovala a Betka bola pokojná. Ospravedlnila sa a prisľúbila, že už nič skúmať nebude. Na konci výletu si pani učiteľka všimla, ako sa Betka rozpráva. Len tak, k nikomu. Sama so sebou.
„a uvidíš aj moju mamu. Zajtra aj pána riaditeľa. Pozajtra môžeš ísť s nami a tetou Zuzanou na huby. Potom neviem. Čo by si chcel vidieť?“
Pani učiteľka sa jej prihovorila. Začala si myslieť, že jedna z jej žiačok je chorá. Položila jej ruku na čelo.
„Nič ti nie je, ale aj tak si nejaká zvláštna. Mala by som zavolať tvojej mame aj preto, aby ťa čo najskôr zobrala k doktorke. Najlepšie čo najskôr.“
Betka ju nepočúvala. Potichu povedala niečo o pani doktorke a zrkadlo jej z ruksaku odpovedalo. „Až budem vidieť tvoj svet, tak zistím, že môj svet ani nebol svetom. Ale vieš, čo to bude znamenať. Ak budem poznať viac farieb, tak už nebude čierna mojou najobľúbenejšou farbou. Ani ty nebudeš tá najkrajšia na svete.“
„To nevadí.“
„Pre mňa budeš najlepšia v tom, že si mi otvorila oči.“
„Ty si zrkadlo a nemáš oči.“
„A ty nie si zrkadlo, ale aj tak si čarovná.“
Betka sa vďačne poďakovala milému zrkadlu. Nevedela, či je správne zobrať ho z hradu. Mohlo uvidieť svet a spoznať všetko nové, tak ako to majú vo zvyku deti i dospelí. Uvažovala tiež, či to nie je krádež. Zobrala niečo, čo jej nepatrí.
„Zrkadlo, ty si mi klamalo.“
„Neviem, čo presne myslíš. Neklamem. Poviem vždy len to, čo viem.“
„Muselo si vidieť viac ako len čiernu farbu.“
„Aj som videlo, ale čiernej bolo vždy najviac. V tej tme bol celý môj svet a nič iné nebolo po dlhý čas, až kým si neprišla ty.“
„Kto ťa vyrobil?“
„Neviem, kto ma vyrobil. Ani kto ma tam dal. Už je to dávno a nepamätám sa.“
„Ty si už staré zrkadlo?“
„Áno, v porovnaní s tebou som veľmi staré. Ale neviem, ako je to v porovnaní s inými zrkadlami. Ak iné zrkadlá sú.“
„Ukážem ti.“
Betka zobrala svoje nové zrkadlo na námestie. Pristavila sa v obchode, kde sa predávali zrkadlá. Jednoduché okrúhle zrkadielka do kabelky, ako aj veľké sklá, určené na stenu.
„Tieto zrkadlá sú mladšie od teba, však?“
„Áno, sú mladšie. Ale aj múdrejšie, s väčším prehľadom.“
„Ako to myslíš?“
„Pozri sa na toto maličké. Nebojí sa. Pozná svet. Pozerá sa z výkladu na väčší svet, ako som poznalo ja. Niekedy ho niekto zoberie do rúk a potom vidí, kto je aký. Niekto je dobrý a niekto zlý. Zrkadlo vidí veľa a ak sa posnažíš a dobre si ho priložíš, uvidíš tam samu seba. Nie len to, ako vyzeráš a aké máš vlasy, ale aj aká si vo vnútri.“
Dievča sa ďalej rozpráva so zrkadlom. Má nového kamaráta. Niekoho, kto jej rozumie a má ju rád. Nemusí sa pred ním hrať na niekoho, kým nie je. Zistí to a zistí to aj ona sama. Môže byť úprimná a zároveň je vďaka zrkadlu viac všímavá. Spoznáva svet. Nie tak, ako si to praje pani učiteľka, ale tak, ako si to praje ona sama. Betka sa pristaví pri ďalšom zrkadle, takom na auto. Jej zrkadlo z hradu len nechápavo pozerá. Ako môže mať niekto také šťastie? Vidieť všetku tú rýchlosť. Všetky kilometre dlhých ciest. Spoznať samoty, dediny, mestá i celé štáty. Vidieť všetky emócie. Radosť a spokojnosť, ako aj hnev a zúfalstvo. Slnko i oblaky, horúčavy i husté dažde.
„Dobrý deň,“ oslovuje Betka predavačku v obchode.
„Ako ti môžem pomôcť, slečinka?“
„Rada by som zistila, koľko rokov má toto zrkadlo.“
„Ukáž mi ho. Teda, to je poriadne staré. Kde si ho našla?“
„V tom starom hrade na kopci. Bolo za obrazom.“
„Ty si ho ukradla? Vieš, že kradnúť sa nemá!“
„Ja som ho neukradla. Spýtam sa ho, či sa tam chce vrátiť a ak bude chcieť, tak ho vrátim.“
„To je rozprávkové zrkadlo? Tomu neverím. Tak prosím, nech niečo povie.“
Zrkadlo nepovedalo predavačke nič, mlčalo. Vôbec sa nezmenilo. Betka ho počula dobre.
„Hovorí, že máte veľa zrkadiel a všetky sú krásne.“
„Moja milá, to hovoríš ty, nie zrkadlo.“
„Koľko má rokov?“
„Ukáž ho ešte raz. Zaujímavé. Neviem, koľko má. Je aj trochu poškodené zubom času. Ale vieš čo? Kúpim ho od teba. Alebo vymením za úplne nové, aj pekne vyzdobené. Čo povieš?“
„Nechcem ho predať, len sa o ňom niečo dozvedieť.“
„Ako myslíš. Je už staré, mohlo by mať aj viac ako dvesto rokov. Dokonca viac ako tristo.“
Betka sa pekne poďakovala a išla so zrkadlom do parku. Ukázala mu stromy, lavičky, preliezačky a všetko ostatné. Všetky farby, ktoré poznala.
„Prečo tak chceš vedieť, koľko mám rokov?“ Spýtalo sa zrkadlo.
„Rozmýšľala som, že by som o tebe dala vedieť viac ľuďom. Dala by som ťa na internet, ale tam ešte nechodím. Na to som malá. Niektoré veci sú až od trinástich rokov a toľko nemám. Ty áno.“
„Roky? Čo je to rok?“
„To je také dlhé obdobie. Jar, leto, jeseň a zima.“
„Nič z toho nepoznám.“
„Rok má 365 dní. To je keď vyjde slnko a znovu zapadne.“
„Potom zažívam len prvý deň a ty si staršia ako ja.“
„Ty žiješ dlhšie.“
„Ale ty si viac prežila.“
„Teraz keď si uvidel kúsok sveta mi môžeš povedať, kto je najkrajší na svete.“
„To neviem, ešte som ho nevidel celý.“
„Ak by som spolu s tebou prešla celý svet, tak by si to vedel?“
„Možno áno. Na chvíľu áno. Ale to sa môže kedykoľvek zmeniť. Tak by to povedal múdry človek. Ale neviem, čo by malo povedať zrkadlo. Všímam si vnútro ľudí, pretože vnútro človek ovplyvní ťažšie ako zovňajšok. Keby ťa mama pekne obliekla a postarala by sa, aby si mala krásnu tvár, pod ňou by si bola stále rovnaká. Aby si sa zmenila vo vnútri, musíš sa veľmi snažiť, ak chceš byť lepšia, alebo sa snažiť čo najmenej, ak vôbec nechceš byť dobrým človekom.“
K Betke sa pristaví pani učiteľka, ktorá išla náhodou okolo aj s pánom riaditeľom.
„Toto je tá žiačka. Na výlete chodí kde nemá a nedrží sa skupiny. Navyše sa v poslednom čase čoraz viac rozpráva sama so sebou.“
„Ako sa voláš, dievča?“
„Betka.“
„Dobre dobre, Betka. Nemôžeš robiť všetko čo sa ti zachce. Ešte si mladá a neuvedomuješ si nebezpečenstvá pre seba i pre školu. Aké by ti to bolo, keby si sa videla v zrkadle? Bola by si na seba pyšná?“ Betka neodpovedala, len sa usmiala a pomyslela na ďalšie výlety zo školy. Ideálne k hradom.
Aduš a Ondrej sa stretli po jarmoku v krčme. Aduš oklamal Ondreja, narozprával mu, že má veľký kaštieľ, bohaté gazdovstvo a zmienil sa, že má na predaj jačmeň. Ondrej prejavil o jačmeň záujem a zaplatil zaň Adušovi preddavok. Keď však obchodník prišiel do Domaníc po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel len ruiny. Keď prišiel na to, že Aduš ho oklamal, žiadal si späť preddavok. Aduš však medzitým už peniaze utratil. Ondrej Tráva napokon chcel dať vyrúbať krásne staré jasene na rodinnom cintoríne Domanických, aby si takto vynahradil stratu peňazí. Aduš sa vtedy zahanbil, ozvalo sa v ňom svedomie a uvedomil si, že takto nemôže ďalej žiť. Sľúbil Ondrejovi, že o týždeň mu vráti peniaze a svoj sľub skutočne i dodržal. Toho istého roku náhle umrel jeho báčik z Chochoľova.  Pochovali ho na rodinnom cintoríne Domanických pod staré jasene. Aduš plakal na pohrebe ako dieťa.  Jedni hovorili, že preto, lebo po strýkovi nič nezdedil, „iní preto, lebo sa hanbil, že ho musel pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu.“
Timrava písala poviedky a novely zo života vidieckej inteligencie a z dedinského prostredia. Pseudonym si zvolila podľa studničky za Polichnom, v ktorej bola vždy čistá voda. Bola vynikajúcou pozorovateľkou. Odvážne vyslovovala svoje názory. Jej krátku prózu charakterizuje ironický, satirický tón  a otvorenosť. Panskú vidiecku spoločnosť i dedinskú chudobu opisuje bez sentimentality a bez ilúzií. Vo svojich prvých poviedkach Za koho ísť, Pomocník, Ťažké položenie, Veľké šťastie, Bez hrdosti sa zameriava na osudy vidieckych dievčat z panských rodín, ktorých jediným cieľom je nájsť si ženícha a vydať sa. Vykresľuje rôzne typy dievčat: Niektoré sú vypočítavé a myslia iba na majetok a výhodnú partiu, iné sú naivné, žijú vo svete snov a ilúzií, snívajú o romantickom vzťahu, napokon sa však sklamú a vydajú sa bez lásky. Hrdinky žijú akoby dvojakým životom – navonok sa správajú tak, ako si to vyžaduje spoločnosť, no vnútorne s ňou nesúhlasia. Autobiografický charakter majú novely  Všetko za národ, Skúsenosť.
Pranieruje zaostalosť, zápecníctvo jednej početnej rodiny. Je ich 16. Všetci sa tlačia v jednom dome. Sú pohodlní, málovravní, leniví, novoty ich nezaujímajú. Riadia sa tradíciami svojich dedov. Z rámca rodiny sa vyčleňujú dve postavy: 30 – ročná stará dievka – kalika Anča – zmija a Iľa – kráľovná. Konflikt v poviedke tvorí napätie medzi Iľou, ktorá sa snaží zmeniť zaostalý spôsob života rodiny, a ostatnými Ťapákovcami. Iľa napokon presvedčí svojho muža Paľa, aby sa osamostatnili a presťahovali sa do nového domu. V poviedke teda víťazí pokrokovejší názor na modernejší a kultúrnejší spôsob života na dedine. Prezývky pridávané k menám vystihujú charakterové vlastnosti postáv. Najtragickejšou postavou je Anča – zmija. Túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre nevesty.
Rýchlo sa teda rútim , už som zachvíľu tam. „Keby mám ísť ešte týmto tempom pár metrov, tak tu asi odpadnem v prostriedku ulice“ to mám z toho, že som naposledy cvičila asi na základke.
A už som tu. Ako som správne predpokladala , už ma čaká Stanko. Stanko je typ zákazníka, ktorý príde a neodíde. Verný zákazník. Priam najvernejší. Niekedy mám z neho pocit, že je v bare viac ako ja. A to tu robím barmanku.
“Dobré ráno Klárka, kde sa preboha motáš“? povie mi to s brutálnym pohľadom maniaka. Stanko je chudák už asi závislý od alkoholu. Inak by ma každé ráno roztrasený nečakal pred dverami. Minule som meškala asi tri minúty a medzitým mi stihol 4 krát zavolať, že kde som. A nevolal mi zo strachu o moje bezpečie mám taký pocit.
“Prepáč, meškal mi autobus“  snažím sa rýchle nájsť kľúče od dverí. Nechcem už Stanka naťahovať, inak mi tu už asi jednu uvalí. Konečne ich mám, odomykám a Stanko rýchlosťou blesku uteká k baru. Ani si nevyzlečiem bundu a už mu nalievam jednu veľkú vodku. Kopne to do seba a v momente sa mu z očí stratí ten beštiálny pohľad.“ Uf, dneska to bolo o chlp“ pomyslím si pozerajúc naň.
A tak začína môj deň v práci. Spoločnosť mi teda od rána robieva Stanko. Hovorím mu niekedy aj Barney, príde mi to výstižné. Mám už s ním taký špecifický vzťah. Niekedy len tak obidvaja mlčíme a inokedy zase je Stanko mojou „bútľavou vŕbou“. Keď sa potrebujem s niečím pochváliť, vyrozprávať, ponadávať si na chlapov, na šéfa, na zákazníkov alebo len tak trepať, tak on je na to ideálny poslucháč. Myslím že väčšinu času ma ani nepočúva ,a tie veci ktoré započuje okamžite resetuje z hlavy ďalšou veľkou vodkou. Takže sa môžem spoľahnúť, že to nikomu nevytrúbi.
Poznáme to všetci – znudene sedíte na lavičke v obchoďáku, zatiaľ čo frajerka v tranze brázdi obchod za obchodom. Za ten čas ste už stihli prelustrovať celý obsah aj dvakrát a ona je stále iba v polovičke nakupovania. Vtedy sa zíde zopár tipov na stránky, kde nájdete krátke poviedky na pár minút až po dlhšie dielka, ktoré vám bohato vystačia na celé popoludnie.
Ak vás náhodou kopne múza, pokojne tam môžete uverejniť aj svoj výtvor. Kritickí čitatelia v komentári vaše veľdielo veľmi radi ocenia podľa zásluh (ak ste presvedčený o svojej genialite, potom radšej tie poznámky za svojou poviedkou nečítajte – vaša umelecká duša by mohla dostať krutú facku).
Na vaše zmysly zaútočia stovky poviedok, ktoré sú dokonca rozdelené do kategórií (skoro ako stránky pre dospelých, len tam chýbajú pohybujúce sa obrázky so vzdychajúcim zvukovými efektmi).
Toto je len stručný prehľad online čítania, ktoré ponúkajú slovenské weby. Sem tam sa trhne aj niektoré z vydavateľstiev a ponúknu vám nejakú ochutnávku zadarmo. Je tu ešte zopár magazínov, kde sa objaví niečo na prečítanie.